Članok – divadlo

Divadelné predstavenie.

Dňa 18. novembra o 18:30 v daždivý, sivý a chladný večer sa v KD Budmerice uskutočnila premiéra divadelnej hry „Jak sa Budmerice stali hlavným mestom Slovenska“. Hru napísal aj režíroval mladý talentovaný Budmeričan Marcel Olša. Dej i dialógy vychádzali z nášho obecného prostredia a hlavnou snahou bolo hrou našich spoluobčanov pobaviť, vytiahnuť ich od televízorov medzi svojich, vyvolať u nich úsmev na tvári.

Ak jestvuje anjel strážny hercov, v ten večer bol určite pri nás. Všetko klaplo presne ako malo-svetlá, nástup hudby, zvukové vstupy-za to patrí vďaka nášmu Milanovi Vavrovi.

Jazyky sa nám nemotali, texty sme nezabudli a hovorili sme hlasno-ufff, vyšlo to!!!

To ste nás mali ale vidieť niekedy na skúškach – aj stoličky po  nás lietali, aj krik bol… Ale len občas, inak sme sa aj sami na hre bavili a bývalo nám strašne fajn.

 

Prinášame prvé dojmy niektorých hercov:

Zuzka Gašparovičová: Hralo sa mi dobre za smiechu a potlesku divákov. Bola som milo prekvapená účasťou a tešilo ma, že ešte musíme dokladať stoličky, lebo tak veľa ľudí sme naozaj nečakali. Aj keď s roztrasenými kolenami a textami na poslednú chvíľu upravenými, prekvapila som samu seba s ich zvládnutím. Keďže nás už teraz ľudia poznajú, mám väčšiu motiváciu zúčastniť sa na ďalších hrách a baviť ľudí svojím ksichtom.

Lubo Dugovič: Osobne som mal skúsenosti s divadlom počas jedného leta v Taliansku, kde som hrával nemeckým divákom. Hrať pre našincov sa ukázala ako niečo celkom iné, asi aj ťažšie. Rola Brzdy bola pre mňa výzvou, trochu útrapou a tiež som sa pri nej veľa nasmial. Potrápil ma najmä ten ústny prejav, ktorému som nevedel prísť na kĺb. Som rád, že môžem na roli ešte popracovať pri príprave pokračovania hry.

Daša Dugovičová: Ja som prišla medzi hercov celkom nedávno, aby som sa zbavila svojej plachosti, naučila sa komunikovať a spoznala tunajších ľudí. Zo začiatku som za oponou chytila zdrvujúcu trému. Ale potom som začula zo sály detský smiech a hlasy divákov a pochopila som, že to chcem-byť tu s nimi a pre nich, pre ich úsmevy. Na tom zaleží! Aby sa bavili, aby môj výstup bol suverénny a hovorila som jasne a zreteľne-pre nich, pretože prišli a pretože ich mám rada.  A ďalej som bola už len v pohode a hrala, vraj, ako nikdy predtým.

Mária Benešová: Sme všetci radi, že prišlo tak veľa ľudí, to sme nečakali. Ovšem je pravda, že nám trochu chýbal teplý letný dáždik zo Šarkaniády.  Ten nás vtedy načisto zmáčal, ale potvrdil aj krásnu spätosť s tiež celkom mokrými divákmi. Tu sme boli teraz pekne v suchu a teplučku. I keď, ako krčmárka by som rada všetkých ponúkla ešte pohárikom, aby sa ešte lepšie rozpálili – ale to možno v druhej časti, keď už budem tou rektorkou na VŠ krčmárskej.

Marianna Ondrisová: Ja som sa do tohto ochotníckeho divadla dostala na základe toho, že som priateľka. Samozrejme koho iného som zbalila ako autora a režiséra. Keď mi povedal, že ide písať hru, tak som ho podporovala. Táto hra ma stála niekoľko večerov vedľa neho, keď si čmárkal na papier. A vidíte ako to dopadlo. Vzniklo z toho niečo úžastné… Niečo čo zahrialo pri srdci i na tvári. Účasť na tomto predstavení bola neskutočná. Všetci sme boli prekvapení, ba i z toho koľko ľudí by to ešte chcelo vidieť. Zopakujeme. Ale pripravte sa, bude aj pokračovanie…

Roman Kuchta: Nuž, sme radi, že divadlo vôbec funguje, že sme nadviazali na prerušenú šnúru ochotníckych vystúpení našich predkov. Podľa zistení historikov, v Budmericiach  bolo jedno vôbec z prvých ochotníckych divadiel na Slovensku. Neskôr, v 50-tych rokoch viedol ochotníkov u nás takmer 40 rokov náš obdivovaný Miško Krnák. Potom sa dlhé desaťročia nič nedialo,  až vlastne teraz. Som veľmi rád, že sa mladí takto zapájajú, priznám sa, je mi s nimi dobre.

Janka Nemcová: Než sedieť po večeroch doma večne pri Tv, radšej som začala chodiť sem- a kukám, neuveritelne som omladla, pookriala. Môžem si tu zakričať, zažartovať-je mi s ostatnými členmi naozaj dobre, rozumieme si. Marcel nám tu ako režisér vytvára pohodovú a priateľskú atmosféru, ale nemáme problém byť disciplinovaní a plne ho rešpektujeme. Dopočuli sme sa po predstavení, že mnohí ľudia aj nemohli prísť a keď im doma rozprávali, prejavili veľký zájem-no teda, sranda. Je pravda, že nás si nemôžete nahrať a dať zo záznamu ako seriál. Ale poviem za všetkých, že veľmi radi odohráme ešte raz, ak bude naozaj záujem.

Lucia Somorovská: Účasť divákov ma veľmi prekvapila a zároveň veľmi potešila. Mám dobrý pocit z toho, že kultúru v Budmericiach oživilo práve Budmerické divadlo. Všetko vyšlo ako malo a dopadlo to úžasne. Krásny potlesk a hlavne rozosmiate tváre divákov. Obdivujem Marcela, ktorý sa dal na napísanie a režírovanie tejto úžasnej a zábavnej hry. Dúfam, že sa nám bude dariť aj naďalej a sála bude ,,praskať vo švíkoch“.

Milan Vávra: Napriek tomu, že nie som na javisku spolu s nimi a takmer ma nie je ani vidno, no, je ma počuť nie priamo mňa ale tú hudbu, čo púšťam a hrám sa so svetlami. Po pravde! Som rád, že sme sa dali dokopy, že máme za sebou prvý úspech. Ako inak mám trému aj za nich. A jediné čo ma teší, že toto nebolo všetko čo vieme, toto je len začiatok. Lebo ešte máme iné esá schované vo vrecku, ale o tom sa už nechajte prekvapiť.

Marcel Olša: Hneď po predstavení mi volal Félix Lovás a hovoril: ,,Dojdi do šenku niečo poplatiť, keď už ste sa dostali do vlády.“

„Jak sa Budmerice stali hlavným mestom SR“ mala byť najprv iba krátka hraná scénka, ktorú by sme na Šarkaniáde vložili do programu. Tí, čo tam boli si možno pamätajú ako sme tam pobehovali v tom daždi. Lenže ľuďom sa to páčilo a doslova si vypýtali zahrať hru v kulturáku. A tak som hru troška poopravil a predĺžil. Následne sme ju poctivo nacvičili.

Chcel by som poďakovať našim hercom, že sa do tohto môjho výmyslu dali nahovoriť, a že spoločnými silami sme v jeden krásny divadelný večer urobili Budmerice hlavným mestom Slovenska.

Členovia ochotníckeho súboru

(mo), (dd)